Je možné presne určiť v strednej Európe zimujúce alebo migrujúce arktické sokoly sťahovavé?

Peter Wegner & Gerhard Kersting
Preložil Ladislav Fekete 2016

Sokoly sťahovavé eurazijskeho poddruhu F. p. calidus resp. z najsevernejších populácií európskeho F. p. peregrinus hniezdiace v arktických oblastiach, sa na jeseň a v zime až do pokročilého apríla opäť častejšie objavujú v Nemecku. Ich určenie v teréne nie je celkom spoľahlivo možné, pokiaľ sa opierame len o znaky na operení, ako sú veľké biele lícne plochy alebo užší fúz. Zato v prípade adultných jedincov existuje možnosť bezpečného určenia pôvodu na základe dôkladnej kontroly ručných a ramenných leteiek, v akom štádiu pŕchnutia sa tieto nachádzajú. Ukončenie procesu výmeny operenia býva u týchto adultných arktických hostí v porovnaní so stredoeurópskymi hniezdičmi posunuté o viac ako desať týždňov. Fotografiké dokumenty poukazujú, na znaky, ktoré vedú k správnej diagnóze pôvodu, resp. poddruhu. Juvenilné arktické sokoly sťahovavé nevykazujú v prvej jeseni a zime ešte žiadne medzery v operení, preto sa pri ich určovaní možno opierať len o tradičné určovacie znaky. Štádium výmeny operenia u immaturných sokolov pravdepodobne ešte nie je spoľahlivým rozpoznávacím znakom.

Úvod

V arktických oblastiach hniezdiace sokoly sťahovavé poddruhov Falco peregrinus calidus a Falco peregrinus peregrinus sa znova častejšie objavujú v strednej Európe ako tiahnuce alebo zimujúce jedince. Dlhodobé zaťaženie pesticídmi, po dlhé roky prijímané cez potravinový reťazec z koristi lovenej v arktických oblastiach ako aj na zimoviskách, prispelo výrazne k redukcii stavov aj u sokolov sťahovavých hniezdiacich severne za polárnym kruhom. Po odznení týchto zaťažení sa populácie sokolov hniezdiacich v týchto oblastiach výrazne zregenerovali (Henny et al. 2000).

V obdobiach ťahu možno tieto ďalekotiahnuce sokoly sťahovavé stretnúť na mnohých vhodných miestach strednej Európy. Často sa ale nepodarí dosiahnuť ich jednoznačné zaradenie alebo identifikáciu. Táto publikácia má byť preto pomôckou pri určovaní arktických sokolov pri pozorovaní dospelých aj mladých vtákov v teréne, ale má aj poukázať na jeho limity.

Jesenný ťah arktických sokolov sťahovavých

Falco peregrinus calidus Latham 1790 ( identický s Falco peregrinus leucogenys Brehm 1854) je v eurázijskej arktickej oblasti rozšírený poddruh sokola sťahovavého, ktorý podobne ako severoamerický tundrový sokol sťahovavý Falco peregrinus tundrius White 1968, na jeseň opúšťa hniezdne oblasti a ako diaľkový migrant bol dokázaný až na juhu Afriky. Samčie jedince tiahnu v priemere južnejšie, ako samice (Glutz von Blotzheim et al. 1971). Arktické sokoly sťahovavé z eurázijských oblastí zotrvávajú ako hibernanti v strednej Európe od (septembra) októbra/novembra až do konca apríla a ich návrat na hniezdištia sa dokonca môže začať až v máji.

Obr. 1. Ťahové trasy sokolov sťahovavých hniezdiacich v arktických oblastiach (podľa Dixon 2014):

A = polostrov Kola (35° E), B = ostrov Kolgujev (50° E, viď obr. 2) C = polostrov Jamal (70° E), D = Tajmir (110° E) E = delta Leny (125° E) a F = delta Kolymy (160° E)

Pozoruhodné je, že arktické sokoly sťahovavé spravidla hniezdiace na zemi, na zimoviskách bez akejkoľvek plachosti vyhľadávajú aj tie najrozličnejšie stavby ako odpočívadlá alebo miesta, odkiaľ vyrážajú na lov. Niektoré budovy sú využívané každoročne po dlhé obdobie. Obzvlášť pôsobivo to dokumentovali Delauney & Isenmann (2014 a in litt.) v prípade stále tej istej samice calidus, ktorá zimovala a bola dokumentovaná osem po sebe nasledujúcich rokov na tom istom balkóne jednej 15-poschodovej budovy v Sète, jednom stredomorskom prístave na juhu Francúzska.

Arktické sokoly sťahovavé z Fenoškandinávie a polostrova Kola sú dnes priraďované ku poddruhu Falco peregrinus peregrinus Tunstall 1771, hoci sa habitusom veľmi podobajú typu calidus (Henny et al. 2000). Počnúc polostrovom Kanin v Bielom/Barentsovom mori hniezdi už F. p. calidus. Je veľmi pravdepodobné, že pleistocénne zaľadnenie Fínska a Novej Zemle dlhodobo prerušilo kontakt medzi týmito dvomi populáciami (White et al. 2013, Frenzel et al. 1992). Po roztopení zaľadnenia v holocéne sa obnovil kontakt škandinávskej populácie peregrinus s eurazijskou calidus, takže mohla vzniknúť prechodná zóna s postupným premiešaním týchto poddruhov.

Obvyklý jesenný ťah a miesta zimovísk týchto sokolov sťahovavých z ďalekého severu pomohli objasniť spätné hlásenia krúžkovaných sokolov (Glutz von Blotzheim et al. 1971) a najnovšie predovšetkým sledovaním mladých aj dospelých jedincov opatrených vysielačmi na rozličných hniezdištiach severnej Európy, Sibíri až po východnú Áziu (Dixon et al. 2012, Dixon et al. 2014, Obr. 1). Dá sa jasne rozpoznat, že na viac ako 4000 km od západu na východ žijúce sibírske populácie z Jamalu, polostrova Taymir a ústia rieky Leny vykazujú počas jesenného ťahu pomerne úzke ťahové koridory len s nepatrnými pretínaniami a zachovávajú v zásade severo-južný až severo-juhovýchodné smerovanie. Veľmi výrazne to ukazujú sokoly opatrené vysielačmi v oblasti ústia Kolymy v Jakutsku/ východná Sibír (Obr. 1, Rubrika F), ktoré tiahli na juh (až juhovýchod) zásadne pozdĺž východoázijských pobrežných regiónov. Populácie sokolov sťahovavých v severovýchodnej Ázii (Jakutsko, Kamčatka) White et al. (2013) zaraďuje taxonomicky ku poddruhu sokola sťahovavého Falco peregrinus harterti Buturlin 1907 (viď taktiež Dementev 1933). Del Hoyo & Collar (2014) naopak odopierajú F. p. harterti postavenie poddruhu a priraďujú F. p. harterti ako podskupinu ku F. p. japonensis.

Obr. 2 znázorňuje migračné trasy 11 vysielačmi označených mladých aj dospelých sokolov sťahovavých z ostrova Kolgujev (50°E) v ruskom Barentsovom mori. Tieto sokoly vykazujú veľmi vyhranený a od sibírskej populácie odlišný smer ťahovej trasy s markantnou južno-západnou orientáciou, na ktorej prekonávajú až štyri časové pásma od 50°E po 10°W. Smer ťahu veľmi pravdepodobne poukazuje na poľadovcové dejiny osídlovania, pričom ku samotnému osídleniu ostrova Kolgujev došlo po rozpustení zaľadnenia zo západu alebo juhozápadu jedincami z európskeho poddruhu F. p. peregrinus.

Sokoly opatrené vysielačmi na polostrove Kola (Obr. 1 rubrika A) tiahli buď pozdĺž severného pobrežia Baltického mora cez Švédsko, alebo južne od Baltického mora cez pobaltské krajiny a Poľsko na juhozápad (Ganusevich et al. 2004). Spomedzi 11 sokolov označených v roku 2015 na ostrove Kolgujev preletelo 5 exemplárov aj cez nemecké územie. Takmer všetky tieto sokoly tiahli po trase južne od Baltického mora.

Obr. 2. Ťahové trasy sokolov sťahovavých označených vysielačmi v roku 2015 z ostrova Kolgujev (n=11; www.movebank.org, Lifetrack Peregrine Falcon 2015 (Movebank ID 103426553, overené 15. februára 2016)).

Terénne určovacie znaky arktických sokolov sťahovavých

Dôrazne upozorňujeme, že sokoly hniezdiace v arktickej eurazijskej zóne prináležiace k obom poddruhom, F. p. calidus, ako aj F. p. peregrinus (severná Škandinávia) nie je možné v teréne jednoznačne navzájom odlíšiť, keďže v hraničných oblastiach výskytu dochádza k ich miešaniu. Ako spoločné synonymum sa pre oba poddruhy používa „arktické sokoly sťahovavé“. V nemeckých múzeách sa nachádzajú celé série sokolov, ktoré boli priradené poddruhu calidus. Presný pôvod týchto sokolov z arktických oblastí Eurázie však nie je známy. Zaujímavé skutočnosti by sa ovšem dalo zistiť zo štádií pŕchnutia v dobe ich zástrelu.

V literatúre sú uvádzané viac menej konkrétne znaky pre arktické eurázijské sokoly. Typické je celkovo svetlé sfarbenie spodku tela s redukovanou priečnou kresbou, výrazná biela plocha na lícach takmer sa dotýkajúca očí (leucogenys), užší fúz a zreteľne bledšie nevýrazné sfarbenie chrbtovej strany. V publikáciach sa spomína aj časté „čupenie“ („vzpriamené ako kôl“) na hrude alebo inej vyvýšeninke priamo na zemi (Dementev, 1933). Odhliadnuc od toho, že aj niektoré stredoeurópske sokoly sa sfarbením len nepatrne líšia od arktických a tiež môžu byť pristihnuté postávajúc na zemi, uvedené určovacie znaky samo o sebe aj tak nie su dostatočne spoľahlivé k dosiahnutiu nespochybniteľnej istoty v diagnostike. Napriek tomu sa väčšinou tieto jednotlivé znaky dostávajú do popredia. Neustále spoliehanie sa na tieto vyššie uvedené znaky, často podporované fotografickými dokumentmi snímanými z veľkej vzdialenosti, následne prezentované ako dôkaz výskytu poddruhu calidus, nenapomáha ničím k zlepšeniu poznatkov o ich súčasnom výskyte v strednej Európe. Takéto prípady bývajú často aj následne publikované ako „zaručené“ pozorovania (napr. Hellwig & Alex 2013). Pritom v prípade adultných jedincov existujú spoľahlivé diagnostické metódy, keď k určovaniu použijeme aj aktuálny stav výmeny operenia ako podporný a neraz rozhodujúci rozlišovací znak.

Glutz von Blotzheim et al. (1971) a White et al. (2013) zostavili nasledovné rozmery stredoeurópskych sokolov sťahovavých F. p. peregrinus a arktických F. p. calidus (všetko dospelé jedince) do tabuľky (Tab. 1). Prehľad poskytuje dôkaz, že rozdiely v rozmeroch a proporciách nie su nijak značné. Treba si ale všimnúť, že dĺžka krídla arktických calidus sokolov (a zrejme aj ďalekotiahnucich arktických peregrinus-ov) je o 5-10 mm dlhšia, ako dĺžka krídla stredoeurópskych sokolov, čo zároveň poukazuje na to, že sú to ďalekotiahnuce vtáky. Prvý z autorov si všimol mierne spomalenú frekvenciu krídel pri pri normálnom diaľkovom prelete. To budí dojem „kľudnejšieho“ letu arktických sokolov, a tým trochu pripomínajú stredne veľké čajky.

Obr. 3. Arktická samica sokola sťahovavého, 19. 11. 2014, Eriskirch; v pohodovej oddychovej pozícii s detailmi výmeny chvostových pier (Foto: G. Kersting).

Tab. 1. Rozmery pier (stredné hodnoty) stredoeurópskeho F. p. peregrinus a arktického F. p. calidus sokola sťahovavého (v mm zaokrúhlene; k.A = žiadne údaje).

Spoľahlivé určovanie adultných arktických sokolov za pomoci stavu výmeny operenia (preperovania)

Najdôležitejším rozpoznávacím znakom arktických sokolov v dobe jesenného ťahu je výrazne neskoršia výmena veľkých letiek. Na túto skutočnosť poukázali už Stresemann & Stresemann (1960) a novšie Forsman (2016). Tam doslova: „Resident population moult between March and September/October. Long distance migrants, such as calidus and northern peregrinus only moult a few primaries in the breeding areas, before the moult is suspended for the autumn migration“.

(Stále populácie pŕchnu od marca do septembra/októbra. Ďaleko tiahnuci migranti ako sú calidus a severský peregrinus vyhodia v hniezdnom území len niekoľko letiek, pričom prchnutie je počas jesenného ťahu prerušené.

Zatiaľ čo adultné stredoeurópske sokoly sťahovavé majú v októbri kompletne nové operenie, začínajú arktické sokoly s výmenou ručných letiek a chvostových pier oveľa neskôr. Výmena ručných letiek prebieha obvykle (značené od proximálnej k distálnej; Fischer 1977) v poradí: 4-5-3-6-7-2-8-1-9-10. Distálna ručná letka 10 vypadáva ako posledná. Van Geneijgen (1999) zistil u holandských hniezdičov v 8 prípadoch čerstvo vypadnutých RL 10 priemerný dátum vyhodenia 15. september a 17. november ako priemerný dátum ich úplného dorastenia. Bednarek (in litt. 2016) na dotaz potvrdil, že stredoeurópske sokoly majú v všetky perá obnovené. Sokoliarsky vedené sokoly pŕchnuce vo voliérach môžu byť s pŕchnutím hotové už v auguste/septembri (Bednarek in litt. 2016).
Priemerný dátum vypadnutia pre RL 10 u severoeurópskych, resp. eurázijských (arktických) adultných v Holandsku prezimujúcich jedincov bol stanovený (rozpätie 19. 10. – 14. 01.) na 3. december (Van Geneijgen & van Dijk 1999).

Obr. 4. Tá istá samica 28. 11. 2014, Eriskirch;  pripravená vzlietnuť, s tesne priloženým perím (Foto: G. Kersting).	Obr. 5. Samica z obrázku 3 a 4 z 28. 11.2014 Eriskirch; výmena ručných letiek (Foto: G. Kersting).

Obr. 6. Arktický zimný hosť v Sète/ južné Francúzsko
14. 10. 2010 (Foto: J.-M. Delauney).

Na obr. 3 je zimujúci jedinec 19. 11. 2014 v Eriskircher Ried pri Bodamskom jazere. Tento sokol je nápadný nasledujúcimi pre F.p. calidus typickými terénnymi rozpoznávacími znakmi (Fischer 1977, White et al. 2013):

• takmer po oko siahajúca biela lícna škvrna
• hruď bez kresby a hrdlo bez akéhokoľvek červenkastého nádychu
• belavá kresba pierok na „čele“ nad ozobím
• dlhé ručné letky zreteľne presahujúce chvostové perá
• a obzvlášť dôležité: obe nové (stredné) chvostové perá (Ch 1) sú už dávnejšie dorastené, obe Ch 2 sú celkom čerstvé , Ch 3 a Ch 4 ešte nie su viditeľné a Ch 5 ako aj Ch 6 sú ešte pôvodné staré perá. Chvost adultných sokolov v období polovice novembra je už úplne vymenený a dorastený.

Výmena chvostových pier sokola sťahovavého prebieha podobne ako u ručných letiek od proximálnej ku distálnej zväčša v poradí 1-2-3-6-4-5 (Fischer, 1977).

Ešte nápadnejšie vidno typické znaky arktických jesenných a zimných hostí na obr. 4 a najmä na obr. 5. Je na nich ten istý sokol ako na obr. 3, tentoraz z 28. 11. 2014:

• veľmi bledé, modrosivé (nie tmavé!) a relatívne jednoliate sfarbenie vrchu tela, počnúc hlavou, cez chrbát, driek až po chvost
• ručné letky RL 4 až RL 7 sú čerstvé, tak isto aj pod ramennými letkami práve sa ukazujúca RL 3 (identifikovateľná podľa svetlého okraja). Naproti tomu letky RL 8, 9 a (tuná neviditeľná) RL 10 majú hnedastý nádych, sú na koncoch opotrebované a teda staré z pôvodného šatu!
• tento sokol je pravdepodobne v treťom kalendárnom roku, pretože má ešte viditeľné niektoré perá s hnedastým nádychom z prvého adultného operenia (najmä ramenné letky a krycie perá).

Čiže ak v strednej Európe nejaký sokol v neskorú jeseň až do zimy vykazuje nápadné medzery v operení, alebo má popri čerstvo dorastajúcich/dorastených nových perách aj staré opotrebované perá, je to ten najspoľahlivejší dôkaz o ďalekotiahnucom severskom jedincovi. Ako už bolo vyššie uvedené, rozlíšenie zu severu pochádzajúcich sokolov F. p. calidus od taktiež z ďalekého severu priletujúcich F. p. peregrinus nie je vždy možné. Vo všeobecnosti sú však príslušníci poddruhu calidus celkovo svetlejšie ako severské sokoly poddruhu peregrinus.

Pri fotografických záberoch bola nápadná malá úniková vzdialenosť týcht sokolov, fotograf GK sa mohol priblížiť až na vzdialenosť 50 m. Z toho sa dá usudzovať, že tento sokol doposiaľ nemal nijaké negatívne skúsenosti s človekom. Veľmi pravdepodobne bola práve táto samica zistená v zime 2015/2016 znova na kostole v bezprostrednom susedstve vzdialenom 5 km na SZ od miesta Eriskirch (Friedrichshafen/Bodensee). Fotografické zábery posilňujú túto domnienku. Tohto sokola pozorovali (typické pre arktických zimných hostí) na jeho zimovisku ešte 25. apríla 2016. (GK)

Na obr. 6 je samica poddruhu F. p. calidus, ktorá od roku 2005 (ešte v mladom operení) až do apríla 2013 prezimovala vždy na tom istom balkóne výškového domu v južnom Francúzsku. Dobre viditeľná je veľká medzera medzi ručnými letkami v polovici októbra 2010. Ručné letky RL 7-9 sú staré, vnútorná RL 6 ešte celkom chýba, RL 5 je z polovice dorastená. RL 4 až RL 2 sú nové, ale čiastočne ešte nie v celej dĺžke dorastené.

Podľa našich vedomostí sa doposiaľ problematike výrazne neskoršieho pŕchnutia, ako prinajmenšom spoľahlivého terénneho určovacieho znaku arktických sokolov sťahovavých, v Nemecku nevenovala náležitá pozornosť. Každopádne nám nie je známa publikácia, v ktorej by sa spomínalo pri terénnych pozorovaniach zahrnutie aktuálneho stavu výmeny operenia a jeho zohľadnenie pri diagnostikovaní, resp. určovaní príslušnosti k poddruhu alebo pôvodu z arktických oblastí Eurázie. Ako bolo už vyššie uvedené, nespochybniteľné určenie u nás, v strednej Európe zimujúcich adultných arktických sokolov, je bezpochyby možné. Využitím modernej digitálnej fototechniky alebo pozorovaniami za pomoci spektívu s digiskopickým príslušenstvom sa dá v mnohých prípadoch docieliť nespochybniteľný dôkaz arktického pôvodu. Optimálnym sa tuná javí obdobie zimného pŕchnutia od neskorej jesene do januára. V tomto období bývajú zimoviská obsadené, často aj do apríla a počas viacerých rokov. Dokazuje to nielen hore uvedený príklad zu Sète (Delauney & Isenmann 2014), ale aj vlastné zistenia z dlhoročných terénnych pozorovaní. Autor PW kontroloval v Porýnsku jedneho severofínskeho zimujúceho jedinca s individuálnym označením po dobu troch zím.

K určovaniu juvenilných arktických sokolov sťahovavých

Určovanie juvenilných arktických sokolov v mladom operení, teda v prvom roku života (viď obr. 7-10), je uľahčené veľmi svetlým základným sfarbením spodnej strany tela. Nezriedka býva úzky a dlhý fúz viac alebo menej viditeľne prerušený. Veľmi často pozorujeme mladé sokoly sedávať na zemi v rozsiahlych zelených lúkach alebo na oraniskách. Z nám prístupných fotografií a zdelení iných pozorovateľov vyplýva, že belavosvetlé pruhy nad okom sa tiahnu až na záhlavie, dokonca sa tam môžu spájať do tvaru písmena „V“. Natíska sa tuná v niektorých prípadoch podobnosť s kulíkom Charadrius morinellus.

V Nemecku prezimujúce mladé sokoly vykazujú kompletný šat mladých, bez akýchkoľvek náznakov pŕchnutia. Tým pádom nám vypadáva u adultných jedincov používaná metóda spoľahlivého určenia pôvodu. Juvenilný sokol na obr. 11 v porovnaní s taktiež juvenilným sokolom z obr. 8, má o niečo bledšiu, zľahka žltkastú kresbu na hlave, ale zároveň lícnu oblasť bez akejkoľvek kresby a nie celkom presahujúce prerušenie na fúze.

Tento sokol, ktorého fotografoval v okolí Altmühlskeho jazera Andreas Stern (Obr. 11), bol 31.07.2015 okrúžkovaný a opatrený vysielačom ( Name: „kot“ ID 4240 Kper03 ch) na ostrove Kolgujev (Obr. 2).

Tuná výťažok z hlásenia, ktoré podal A. Stern Bavorskej avifaunistickej komisii: „Posledné pozorovanie aj zaznamenanie signálu v okolí Altmühlskeho jazera (Bavorsko) je datované na 14. 12. 2015. Ďalšia lokalizácia je zaznamenaná až z 05. 01. 2016 severne od Verdun-u v blízkosti francúzsko-belgickej hranice. Posledný aktuálny záznam (k dobe hlásenia) pochádza zo 07. 01. 2016 z tej istej oblasti. Na základe vysielača zistená preletená vzdialenost činila 4117 km. Na svojej ceste sokol navštívil Ruskú federáciu, Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Poľsko, Nemecko a Francúzsko“.

Posledný záznam je zo 17. 04. 2016 severne od Reims v čase odovzdania tohoto rukopisu.

K určovaniu immaturných arktických sokolov

Immaturné sokoly v druhom kalendárnom roku života pŕchnu podľa Forsman-a (2016) od leta rýchlejšie, ako adultné sokoly. Perá z mladého šatu vidno u nich často až do pozdnej jesene alebo dokonca do jari tretieho kalendárneho roku života. Možno vychádzať z toho, že immaturné sokoly na zimoviskách od jesene druhého kalendárneho roka vykazujú už viac-menej 1. adultný šat (u samíc zvaný aj ako šat cornicum) bez nejakých markantných medzier v operení. Takéto vtáky je možné určovať len do poddruhov pravdepodobne len cez obvykle zaužívané terénne určovacie znaky bez záruky na úplne spoľahlivú determináciu.

Obr. 7. Mladý arktický sokol začiatkom druhého kalendárneho roka, 26. 01. 2013,
Unna-Hemmerde / Severné Porýnsko – Westfálsko (Foto: P. Glüer)

Obr. 8. Mladý arktický sokol v prvom roku života, 25. 11. 2015, Hallig Hooge,
Ockenswarft (Foto: B. Riedel)

Obr. 9. Ten istý sokol 23. 11. 2015, Hallig Hooge, Ockenswarft (Foto: B. Riedel).

Obr. 10. Ten istý sokol 23. 11. 2015, Hallig Hooge, Ockenswarft (Foto: B. Riedel)

Obr 11. Arktický sokol, označený vysielačom na ostrove Kolgujev v lete 2015 v prvom kalendárnom roku života, 03. 12. 2015 Weißenburg-Gunzenhausen (Bavorsko) (Foto: A. Stern).

Poďakovanie

Predovšetkým ďakujeme znalcom ktorými pri posudzovaní a pripomienkovaní rukopisu boli M. Gottschling, Dr. F. Rau a Dr. Schmidt-Rothmund. Prispeli k vylepšeniu práce. Obzvlášť ďakujeme fotografom, ktrí dali k dispozícii svoje zábery, boli to Jean-Michel Delauney, Bernhard Glüer, Bernd Riedel a Andreas Stern.

Literatúra

^{Del Hoyo, J. & N.Collar (2014): HBW and BirdLife International Illustrated Checklist of the Birds of the World. Volume 1. Lynx Edicions, Barcelona.
Delauney, J.-M. & P. Isenmann (2014): Site fidelity during eight subsequent winters of a „Nordic“ Pe­regrine Falcon Falco peregrinus calidus at Sète, a Mediterranean seaport (43°25’N- 3°43’E). Alauda 82 (3): 171‒176.
Dementjew, G.P. (1933): Über die Variation der ost­paläarktischen Wanderfalken (Falco peregrinus Tunstall). Falco XXIX: 1‒17. Herausgeber: Dr. O. Kleinschmidt, Wittenberg, Bez. Halle.
Dixon, A. (2014): Research on Peregrine Falcons in northern Eurasia. Falco – Newsletter of the Middle East Falcon Research Group 43: 4‒5.
Dixon, A., A. Sokolov & V. Sokolov (2012): The sub­species and migration of breeding Peregrines in northern Eurasia. Falco – Newsletter of the MiddleEast Falcon Research Group 39: 4‒9.
Fischer, W. (1977): Der Wanderfalk. Die Neue Brehm Bücherei, 4. Aufl. A. Ziemsen Verlag. Wittenberg Lutherstadt.
Forsman, D. (2016): Flight identification of raptors of Europe, North Africa and the Middle East. Helm Identification Guides. Fundacion Migres. Christo­pher Helm, London. S. 527.
Frenzel, B., M. Pesci & A.A. Velichko (1992): Atlas of Paleoclimates and Paleoenvironments of the Northern Hemispäre: Late Pleistocene-Holocene. Gustav Fischer Verlag, Stuttgart.
Ganusevich, S.A., T.L. Maechtle, W.S. Seegar, M.A. Yates, M.J. McGrady, M. Fuller, L. Schueck, J. Dayton & C.J. Henny (2004): Autumn migration and wintering areas of Peregrine Falcons Falco peregrinus nesting on the Kola peninsula, northern Russia. Ibis 146: 291–297.
Glutz von Blotzheim, U.N., K.M. Bauer & E. Bezzel (1971): Handbuch der Vögel Mitteleuropas. Bd. 4 Falconiformes. Unterkapitel Falco peregrinus calidus Latham 1790. S. 923‒929. Akad. Verlags­gesellschaft Frankfurt/M.
Hellwig, T. & U. Alex (2013): Falco peregrinus leuco­genys Brehm 1854 – ein regelmäßiger Durchzügler und Wintergast in Mitteldeutschland. Ornithologi­sche Mitteilungen 65: 93‒96.
Henny, C.J., W.S. Seegar, M.A. Yates, T.L. Maechtle, S.A. Ganusevich & M.R. Fuller (2000): Contami­nants and wintering areas of Peregrine Falcons, Falco peregrinus, from the Kola Peninsula, Russia. In: Chancellor & Meyburg (2000): Raptors at Risk. Hancock House, Surrey, British Columbia, Canada; S. 871‒878.
Stresemann, E. & V. Stresemann (1960): Die Hand­schwingenmauser der Tagraubvögel. J. Ornithol. 101: 373‒403.
Van Geneijgen, P. (1999): Verschillen in ruitiming tussen Midden en Noord-Europese Slechtvalken. Slechtfalk Nieuwsbrief 5 (1): 10‒11.
Van Geneijgen, P. & Van Dijk, J. (1999): Slechtfal­ken uit de Mottenballen. Slechtvalk Nieuwsbrief 5 (2): 4‒8.
White, C.M., T.J. Cade & J.H. Enderson (2013): Peregrine Falcons of the World. Lynx Edicions, Barcelona.}